Ráno.
Rovnaké, ako iné rána.
Voda buble v hrnci na sporáku,
a nadvihuje nedočkavú pokrievku.
Starodávny spôsob ako uvariť kávu nezostarne nikdy.
V kúpeľni tečie teplá voda a jej prúd zmýva posledné sny noci.
Pomalým, šuchotavým krokom presunie sa k stoličke,
kde visia zo včera obesené šaty.
Ramienko hrdo drží nitky obľúbenej blúzy,
nežným šuchotom pohladí pokožku a zároveň ju rozsvieti.
Kvety blúzy rozkvitnú na krivkách ženy,
ktorá už zažila svoje dobré i zlé časy.
Jej úlohou je už len mať pokoj.
Jemná vráska na tvári, náznak úsmevu.
Vstúpi do kuchyne,
kde už vonia káva,
a prestretý stôl pripomína oslavu.
Mária sa zhlboka nadýchne,
s chuťou zahryzne do čerstvo upečeného chleba.
Za oblokom svieti slnko a hladká lúčmi pevné bralá skál.
Rána v starobe sú iné ako v mladosti.
Pomalé, ležérne sa prebúdzajúce do nového dňa,
poznačené bolesťou a radosťou zo zostávajúceho života.
Tak plynú rána v ktorých je najdôležitejší pokoj a voňajúca káva.