O živote, so životom a pre život

O  ľudských vzťahoch

Každý krôčik, ktorý zbližuje ľudí bez ohľadu na ich vierovyznanie, je pre ľudstvo zásadný.

Kráčajte a nebojte sa! (Dalajláma)

V poslednej dobe ma zaujala myšlienka o tom, čím sa zaoberá človek na smrteľnej posteli. Nie sú to ani peniaze, ktoré nezarobil, nie sú to ani autá a majetky, ktoré nestihol vlastniť, ani nič z vecí hmatateľných, o ktorých si často počas nášho života myslíme, že sú najdôležitejšie.

Človek na smrteľnej posteli najviac ľutuje svoje vzťahy s blízkymi, ktoré zanedbal, ktoré nezveľaďoval. Naopak, možno žabo-myšími, nepodstatnými  vojnami zapríčinil ich zánik.

Je to pravda .

Poobzerajúc sa v komnatách svojej duše, v okolí svojich známych, priateľov a rodiny, smutne zvesím hlavu a konštatujem: ľudia sú egoistickí, zahladení do seba, kráčajú po svojich vlastných cestách, prevalcovávajú  časové priečky úspechov v kariére a uniká im podstatný zlomok chvíľ, ktoré tvoria klbko života. Nie je čas na stretnutie, porozprávanie sa z očí do očí. Nie je čas na zastavenie sa. Ľudia zabúdajú na lásku, na jej prejavenie.

My ľudia, sme krehké bytosti. Dnes tu a zajtra môžeme pozerať do tváre smrti . Cháron nás  potichu prevezie tmavou riekou, na druhý breh žitia. Toto je jediná spravodlivosť. Zomrieme všetci.

Smrť nie je zlá . Je prirodzenou súčasťou nášho ľudského života a či chceme, alebo nechceme, týka sa nás všetkých. Často býva vyslobodením. Zomieranie však môže byť bolestivá záležitosť. I keď pravdou je , že zomierame od momentu, kedy sa narodíme. Len v mladosti sa nás to akosi netýka. Dozrievaním, zbieraním skúseností  a možno zmúdrením, sa čas horiacej sviečky pomaly skracuje.  Pri zomieraní sa človek a jeho vedomie nachádza vo zvláštnej úrovni, kde mu prebieha život ako na filme. A tam potom nastávajú  útrapy duše a škrípanie zubami.

V poslednej dobe bezmocne sledujem správy o preliatej krvi, nevinných obetiach , zmombardovaných a rozstrieľaných domovoch, školách, nemocniciach, o utrpení detí, nevinných ľudí v oblastich Líbie, Sýrie, Iraku, Ukrajiny a Gazy, ako dôsledkov náboženských konfliktov. V mene Boha sa medzi sebou bijú kresťania, židia, moslimi . V mene Boha prelievajú ľudskú krv, aby deklarovali svoju Moc. Avšak, aký druh moci to je, keď je postavený na základoch neľudského utrpenia, na základoch toho, že človek si neváži ľudský život a bytosť, menom ČLOVEK. Ak človek zomrie násilým a jeho život sa neminie prirodzeným spôsobom, niečo vo vysokom nadvedomí ľudstva musí zaškrýpať. Lebo nikto nemôže povedať, že sa ho netýka to, čoho nie je priamym aktérom. Všetci sme postihnutí . Tí, ktorí prelievajú krv, tí ktorí takto odídu i tí, ktorí sa len bezmocne pozerajú.

Boh sa nezaujíma o to, kto z nás ľudí patrí do ktorej náboženskej skupiny. Boha zaujíma, aký som JA, aký si Ty – človek. Či dobrý alebo zlý. Boh je pre všetkých rovnaký a každému z nás naráta podľa zásluh.

Keďže nemôžem osobne ovplyvniť dianie na blízkom východe, snažím sa robiť malé veci života dobre. Som len kvapkou v mori, viem. Avšak keď sa spoja viaceré kvapky, vznikne potôčik, potom rieka a nakoniec more. Skúsme sa spojiť v pozitívnom reťazci a utvoriť more. More Lásky.

V konečnej analýze sa totiž ráta, že robíme dobré a láskavé veci v každej situácii, bez ohľadu na to, ako sa cítime.